Môj onko príbeh

Som Jarka a toto je môj mini príbeh o stretnutí s rakovinou:

Takmer celý svoj život som chcela schudnúť. Trpela som komplexom, že som tučnejšia ako ostatné dievčatá už v tínedžerskom veku, aj keď to nebola pravda. Keď sa mi neskôr, v 19-ich rokoch narodil syn, ostalo na mne asi 20 kíl a môj komplex sa iba znásobil. Kilá nešli dole, bola som ešte mladá a chcela som sa páčiť. A tak som urobila úplne šialenú vec a šla som na liposukciu (to, že to bolo šialenstvo a nezmysel, som pochopila až o pár rokov neskôr). Liposukcia síce tuk vzala, ale s ním aj mnoho iného - narušila mi prúdenie lymfy v tele už na celý život a zdeformovala moje nohy. Ale hlavne, môj komplex nevyriešila. Začala som aj športovať - aerobic, tanec, bicykel, fitko. Váha sa správala ako na húsenkovej dráhe, raz bola dole a raz hore. A môj obraz v zrkadle stále nebol taký, ako by som chcela. Dookola som v podvedomí závidela štíhlym ženám a nikdy nebola spokojná.

A potom som odrazu schudla. Viac, ako som kedy v živote chcela, ale úplne iným spôsobom, ako by som si priala. Do života mi vstúpila rakovina.

Až dnes, s odstupom času už chápem citát: "Pozor na svoje priania, nikdy nevieš, ako sa Ti môžu naplniť".

Bolo to pár dní pred mojimi 44.narodeninami. Bežná preventívka u gynekológa. Keďže všetky preventívky absolvujem pravidelne, išla som tam s jasnou hlavou ako vždy. Keď mi doktor nahmatal hrčku v prsníku a spýtal sa ma, či o nej viem, povedala som, že nie. Veď pred pár mesiacmi som absolvovala mamografiu a tá bola v poriadku. Tak aká hrčka preboha? Ale bola tam. Jasná, hmatateľná. Rozbehol sa kolotoč vyšetrení - sono, biopsia a nekonečné čakanie na výsledok. Celý čas bola moja hlava nastavená na fibróm, nič iné si moja hlava nepripúšťala. Nikdy nezabudnem na pohľad svojho gynekológa, keď otvoril obálku s výsledkami biopsie - nemusel nič povedať, moje telo zamrelo. "Je to zhubný nádor".... čo? Ako? Prečo? Prečo ja? Zomriem? Koniec? Milión otázok v hlave, panika, plač. Rakovina? Ja? Veď ja ešte nechcem zomrieť!

Prvé týždne boli ako v zlom sne. Tisíce otázok v hlave, zlosť, bezmocnosť, panika, stres, slzy. Ale keďže som žena-býk, rozhodla som sa, že toto nie je koniec. Že ja budem žiť... A takto som si nastavila svoju myseľ, svoje telo.

Kolotoč sa rozbehol - najprv operácia a odstránenie nádoru. Už vtedy mi bolo lepšie. "Je to von, už neničí moje telo ", boli moje myšlienky. Stále som dúfala, že sa vyhnem chemoterapii, keďže nádor nebol ešte veľký. Veď predsa nechcem prísť o vlasy. Ale prišla som, o všetky. Histológia ukázala, že nádor bol veľmi agresívny-triple negatívny, a preto moja onkologička odporučila chemoterapiu + rádioterapiu. Po druhý krát som sa psychicky zložila. Aj keď som vedela, že to môže prísť, že chemoterapia je proste súčasť liečby. Moja hlava ju však dovtedy odmietala, vyradila ju do úplného úzadia mozgu. Ona však predsa len prišla, takže som sa postavila zoči-voči tvrdej realite a keď som túto správu spracovala, začala sa ďalšia etapa mojej liečby. Doktor, ktorý mi odstránil nádor a ktorému som plne dôverovala a radila sa o všetkom, mi povedal "Nečakajte, kým vlasy začnú padať, lebo to bude bolieť viac. Ostrihajte ich všetky hneď ". Poslúchla som a ešte v ten deň išla celá hlava naholo. A poviem Vám, aj keď si mnohé ženy myslia, že strata vlasov je to najhoršie....nie je. Vlasy dorástli a počas liečby som to brala ako prirodzenú súčasť môjho vtedajšieho JA. Keď ma môj priateľ večer pred spaním hladkal po tej mojej holej hlávke, vtedy som si uvedomila, čo je naozaj dôležité. Láska a podpora blízkeho. Aj napriek tomu, že som nemala ani jeden vlások. Aj napriek tomu, že som bola počas celej liečby podráždená, ubolená, chorá... Moja maminka pri mne trávila všetky dni po chemoterapii, aby bola poruke, keď budem niečo potrebovať. Toto sú chvíle, kedy pochopíme, čo a kto nám pomáha.

Keďže liečba netrvá dni, ale mesiace, času bolo odrazu neúrekom. Ťažké dni striedali tie ľahšie a ja som mala more času premýšľať. Premýšľať, čo mi chcel môj život touto chorobou ukázať. Pretože všetko sa deje pre niečo. Začala som veľa čítať. Nedoporučujem žiadnej žene používať google ako svojho sprievodcu chorobou a liečbou. Pretože keď som s tým začala ja, upadala som iba do väčších depiek. Pretože podľa googlu, rakovina = smrť v 80% článkov. Takže prosím, nepoužívajte internet. Ja som sa neskôr naučila dve veci - čítať správne zdroje a počúvať svoje telo. A to mi od určitej fázy liečby zmenilo pohľad na celú vec. 

Začala som tento príbeh tým, že som neustále chcela schudnúť. A? Rakovina mi v tom pomohla. Počas liečby som schudla 27 kg! Nikdy v živote by ma takéto niečo nenapadlo, ale zároveň som pochopila, že som si tak málo cenila svoje telo, svoje JA...že mi musel život takto "naložiť". Aby som pochopila. A za túto časť svojho života teraz ďakujem. Ďakujem rakovine, že ma naučila vážiť si samú seba, svoje telo. Že ma naučila pokore a tomu, že mám byť k sebe aj ľuďom milšia. Všetko sa deje pre niečo..... Dosiahla som zníženie váhy a bol čas začať počúvať svoje telo. Mnohé články, ktoré som študovala odporúčajú rôzne typy stravy pre onkologických pacientov. A viete, ako dopadlo moje stravovanie podľa týchto článkov? Jeden týždeň som vyradila mliečne výrobky, druhý týždeň sa mi zdalo lepšie vyradiť mäso. Potom som sa zase dočítala, že mám vyradiť cukor a múku. A takto som vyraďovala jedlá, až som dospela do bodu, kedy som sa spýtala sama seba - a čo budeš teda vlastne jesť? Takže zaúradoval zdravý rozum a pripomenula som si jednu zo svojich afirmácií- milujem svoje telo a počúvam svoje telo. Pridám k tomu ešte-počúvam odborníkov. Je logické, že iba zdravé telo je zárukou zdravého života. A tak, keďže nechcem, aby sa rakovina vrátila, rozhodla som sa urobiť maximum preto, aby bolo moje telo zdravé. Zaradila som do svojho života šport, výživu a skutočné jedlo. Chodím do fitka a môjmu telu a psychike to dáva neuveriteľnú energiu. Zásobujem svoje telo pravidelne vitamínami a minerálmi vo forme doplnkov výživy, nakoľko v bežnej strave ich nie je dostatok. Ale na absolútnej špičke v starostlivosti je jedlo. Pretože jedlo=imunita. O tom, ako mikrobiota nášho tela ovplyvňuje naše zdravie, zdravie našich mitochondrií by som musela napísať ďalší príbeh . Ja som si z toho vybrala to, čomu verilo moje podvedomie a čo sa páčilo môjmu telu. Vyradila som úplne zo svojho života cukor, bielu múku, spracované potraviny a alkohol. Dávam prednosť tukom a bielkovinám. A samozrejme ovociu a zelenine. A viete čo? Cukor, na ktorom som kedysi bola závislá, kopy čokolád, sladkostí, chrumiek...nič z toho mi dnes nechýba. Pochopila som, že všetko je iba v našej hlave. Moja hlava si zafixovala, že cukor živí rakovinu a preto ho už do svojho tela nevpustím. Telo mi za to ďakuje, nakoľko sa mu to bez cukrov veľmi páči. Tie moje ostatné stravovacie nastavenia vyplynuli postupne- z čítania kníh, rozhovorov s lekárkou Adelkou, rozhovorov s výživovou poradkyňou, rozhovorov s mojou trénerkou a mojich vlastných pocitov. Najlepšou odpoveďou na to, či to robím správne je ,že som zdravá a aj to, že sa cítim super po všetkých stránkach. Fyzicky vládzem viac, ako kedysi (veď tých 27 kíl robilo svoje) a psychicky je to taktiež už celkom fajn. Psychika onkologického pacienta je totiž ako húsenková dráha. Pred každou kontrolou mám srdce v krku, pri každom sprchovaní, kedy si prehmatávam prsia, strácam dych. Myšlienky na chorobu už budú so mnou celý život, viem to. Ale je iba na mne, ako veľmi im dovolím ovplyvniť kvalitu môjho života. Jeden môj "radca" mi povedal: "Musíš sa naučiť prijať možnosť, že znovu ochorieš. Pretože bez prijatia tejto možnosti sa strachu nezbavíš. Ak máš znovu dostať chorobu, tak Ti vôbec nepomôže, či sa tu bojíš alebo nie a ak ju nemáš už dostať, tak sa bojíš zbytočne a kazíš si kvalitu života. Strach je teda zbytočný." A tak som prijala svoju chorobu, aj možnosť jej návratu. Začala som ŽIŤ. Ráno po prebudení sa usmejem a poďakujem za to, že som tu. Prácu, ktorú som pred chorobou nenávidela, teraz vyhľadávam a teším sa do nej. Teším sa, že tam stretnem ľudí, že sa budem môcť na nich bez príčiny usmiať, že budem môcť počúvať príkazy šéfa, že budem môcť.... Je tak krásne žiť. Žiť každý jeden deň naplno, bez zatrpknutia, závisti a nenávisti. Miesto toho vedieť rozdávať, vypočuť, poradiť, usmiať sa. Škoda, že nám tieto veci "dojdú" až vo chvíli, keď hľadíme smrti do očí. Dôležité však je, že pochopíme a prijmeme. Že rakovina nám chcela dať znamenie, aby sme niečo vo svojom živote zmenili. A je iba na nás, či toto znamenie prijmeme a život zmeníme. Nikdy sa nedozviem, prečo presne mi nádor v tele narástol a ani sa to už nepýtam. Iba nejak svojim šiestym zmyslom tuším, že som si ho privolala sama. Svojim dlhodobým stresom v práci a nezdravým spôsobom života. Sú to však veci, ktoré sa dajú jednoducho zmeniť. Preto ich už 2 roky mením každý jeden deň. Viete, akú vetu si denne pripomínam? "Netráp sa pre maličkosti, lebo všetko sú maličkosti". Radšej sa chcem smiať, tráviť čas s rodinou a priateľmi, relaxovať na chalupe, cvičiť, čítať knihy...

Od začiatku mojej liečby prešli 2 roky. Som zdravá a viem, že to tak aj zostane. Pretože sa starám o svoje telo, o svoju dušu a ľúbim sa taká, aká som.

Na záver mi dovoľte jeden citát, ktorý ma taktiež sprevádza každý deň, lebo ho mám prilepený na chladničke: 

"Sľúb sama sebe, že od dnešného dňa budeš myslieť len na to, čo chceš dosiahnuť a nie na to, z čoho máš obavy. Pretože vesmír nerozozná rozdiel, ale iba silu myšlienok a na čo myslíš, to dostaneš"

Jarka