Mama a ja

Je už takmer polnoc. Som na smrť vyčerpaná, ale napriek tomu neviem a nesmiem zaspať.

Lomcuje mnou strach, neistota a obavy. Obavy o teba. Preto opatrne odchýlim dvere do tvojej izby a skontrolujem, či spíš. Či ťa konečne objal oslobodzujúci spánok.

Dnes si mala opäť jeden z tých ťažkých dní. Slabosť a nevoľnosť ti nedovolili nič zjesť. Hrdlo

opuchnuté od chemoterapie a popraskané pery nedokázali prijať nič z toho, čo som pre teba celý deň s láskou a starostlivosťou pripravovala. Cítim sa bezradná a bezmocná. Chcem stáť pri tebe a pomáhať ti. Ale ako sa to dá?! Kto mi poradí? Mobilizujem všetku svoju energiu a stále sa mi zdá málo, čo pre teba môžem urobíť.

Už dlho trvá tvoja cesta na Golgotu. Vystavuje ťa neuveriteľne ťažkým skúškam a napriek všetkému si z nás dvoch ty tá silnejšia. Si taká krehká a pritom taká odhodlaná. Svoj kríž nesieš statočne, s pokorou a tichučko, aby si nikoho neobťažovala svojou bolesťou.

A ja sa rúcam a zároveň hanbím za svoju slabosť a malovernosť. Veď predsa teraz ja musím byť tá silná! /Či nie?/ Chcela by som ti toho ešte tak veľa povedať - o živote, o starostiach a radostiach, o farbách a vôňach, o láske....Ale svet mimo okov choroby mi pripadá príliš gýčový, sebecký a nenáležitý pre tento zvláštny okamih blízkosti.

Tak dobú noc mama moja. Aj zajtra som tu pre teba .

Adela Alakšová, 4.3.2020