KEĎ NÁS MÁ V MOCI STRACH A STRES

"O týždeň idem na kontrolu... Už teraz mám stiahnutý žalúdok, zle spím. Niekedy nie som schopná ani nič zjesť. Bojím sa. Mám strach, ako kontrola dopadne... Čo keď mi znova niečo zistia?" 

"Bol som na odbere krvi a na CT-čku. Výsledky budú o nejaký týždeň. Bojím sa, čo zistia. Čo keď liečba nezabrala? Čo ak mám chorobu všade? Nedokážem myslieť na nič iné, stále len rozmýšľam nad výsledkami. Doktorka sa tvárila dosť zvláštne, keď som u nej bol. Možno mi len nechcela nahlas povedať, že je to zlé...."

"Čo ak...? čo keď...? Mám strach... Bojím sa..." - takéto a im podobné myšlienky, či už vypovedané alebo len sa vznášajúce vo vzduchu v našej vzájomnej komunikácii s pacientom, sú veľmi časté. Neraz sa v práci stretávam s pocitmi skľúčenosti, strachu, bezmocnosti, úzkosti a stresu mojich pacientov. Jednou z tém, ktoré prinášajú na naše sedenia, je stres z očakávaného termínu vyšetrenia alebo z výsledkov u onkológa. Pýtajú sa ma, ako s tým majú bojovať, čo proti takému stresu a strachu majú robiť a či to niekedy prejde?! Mojou prvou odpoveďou je "Nebojujte..." . V takýchto prípadoch je našou spoločnou snahou zvládnuť pacientove pocity tak, aby sme znížili ich negatívny dopad na život a prežívanie pacienta. To, čo sa snažím prízvukovať vždy, je "legitimizácia" aktuálneho prežívania. "Je normálne, že máte strach. Je normálne, že sa bojíte a máte obavy z toho, čo bude. Sme tu na to spolu, aby sme týmito vašimi pocitmi prešli." To znamená, že práve cez cestu priznania si vlastného strachu a obáv, dokážeme zmierniť ich vplyv a moc nad našim životom. Nie za každých okolností je efektívne potláčať pociťované emócie. Práve prostredníctvom ich uvedomenia a priznania, dokážeme zažiť úľavu. S pocitom sa dostaneme do kontaktu, "privítame" ho v sebe, uznáme, že je našou súčasťou, adekvátnou reakciou na danú situáciu. Vďaka tomu nemusíme zvádzať boj, nemusíme odháňať od seba niečo, čo v danej chvíli potrebuje byť s nami, čo potrebuje byť žité, a to je práve tá emócia. Následne prichádza k uvoľneniu.

S naším strachom a obavami vieme pracovať aj formou nižšie uvedených rád:

  • Vyčleňme si čas, kedy sa budeme "stresovať" - nenechajme sa pohltiť na celý deň stresom z vyšetrenia/výsledkov. Povedzme svojmu stresu, že sa mu budeme venovať napr. po práci o 16:30. Pravdepodobne nakoniec o 16:30 budeme robiť niečo celkom iné :-)
  • Pokúsme sa uvedomiť si, že vyšetrenie a naše výsledky neovplyvníme tým, či budeme predtým týždeň/mesiac v strese alebo nie - priebeh vyšetrenia môže byť práve hladší, ak budeme v psychickej pohode;
  • Skúsme si odpovedať na otázku: "Ako sa cítim, keď mám v hlave stále výkričník, že ma čaká vyšetrenie? Čo sa so mnou začne diať, keď si začnem predstavovať priebeh vyšetrenia alebo oznamovanie výsledkov lekárom?" - s veľkou pravdepodobnosťou sa nám stiahne žalúdok, znervóznieme, začneme sa potiť alebo budeme nepozorní. A to nie je nič príjemné. Je teda na nás, akými myšlienkami sa budeme zaoberať. Čomu venujeme pozornosť. Sami si vieme rozhodnúť, nad čím rozmýšľať budeme a nad čím nie. Hoci je to niekedy veľmi náročné.
  • Skúsme si odpovedať aj na ďalšiu otázku: "Aké to má pre mňa (resp. moje okolie) výhody, že som v strese a nervózna/y?". Veľa benefitov asi nenájdeme. Preto platí bod číslo 3. 
  • Niekedy nám môže pomôcť uvedomenie "to prejde" ;
  • Zamestnajme sa aktivitami, ktoré máme radi;
  • Doprajme si niečo chutné, labužnícke, niečo mňam :-)
  • Stretnime sa s ľuďmi, ktorí nás majú radi a dokážu nás dobiť pozitívnou energiou alebo nás dokážu vypočuť. Niet nad trpezlivého priateľa, ktorý nás s pokojom a prijatím aj po stý raz vypočuje, ako sa bojíme;
  • Stretávajme sa s ľuďmi, ktorí nás vedia rozveseliť a ktorí sa smejú;
  • Navštívme psychológa osobne;
  • A ak pociťujeme, že to, čo teraz najviac potrebujeme, je byť sám, doprajme si to! Bez výčitiek.

Takéto obavy a stres sa netýkajú len onkologických pacientov. Všetci prežívame určitú mieru stresu, pokiaľ nás čaká vyšetrenie, kontrola alebo zákrok. Je prirodzené mať strach o vlastné zdravie. Preto je vhodné prijať strach a stres, ktoré sa nám počas čakania na termín vynoria. Život je to najpodstatnejšie a najdôležitejšie čo máme. Je prirodzené, že máme strach o ľudí, veci a situácie, na ktorých nám záleží. Je prirodzené, že máme strach o náš život, pokiaľ nám na ňom záleží. Skúsme sa preto oň lepšie starať a skúšať žiť "tu a teraz". Pretože, keď premýšľame o minulosti alebo keď máme obavy o našu budúcnosť, uniká nám jedna podstatná vec. Dnešok!

Prajem Vám veľa zdaru pri snahe o pozitívne myšlienky a odbúravanie stresu :-)

Mgr.Lucia Alakšová