Keď je normálne cítiť sa „nenormálne“
Byť šťastný, úspešný, podávať najlepší výkon, tešiť sa z každého okamihu vo svojom živote, žiť všetko naplno a hlavne s úsmevom na tvári. Model života, ktorý je dnes prezentovaný ako žiadúci, normálny.
V lifestylových časopisoch narazíme na články s návodmi typu: "10 spôsobov ako byť v práci úspešný, "5 tipov ako byť trendy", "Tipy, ako sa cítiť v pohode" a podobne.
V reklamách nás nabádajú, aby sme netrpeli stresom, napätím, ale radšej si dali tabletku, ktorá vyjasní mraky nad našou hlavou. Normálne je šťastie, úspech, láska, radosť a na opačnom nenormálnom konci spektra stojí hnev, smútok, žiaľ, plač, melanchólia, pocit zúfalstva či beznádeje, ktorých sa jednoznačne treba zbaviť.
No predstavte si človeka, ktorý by bol len šťastný, v práci by mu to išlo, stále by profesijne postupoval a napredoval, mal by priateľov, ktorí by ho zbožňovali, v osobnom živote milujúceho partnera, s ktorým by randili a prežívali svoju lásku naplno každý deň, deti, ktoré by ho ako rodiča rešpektovali, pomáhali by mu a každý deň by samozrejme zo školy nosili jednotky a tak ďalej. Znie to až nereálne, neskutočne, pretože to neskutočné aj je.
Stačí, keď sa pozrieme von oknom, do prírody, ktorá nám dokáže najlepšie ukázať, aký kolobeh života je prirodzený. Po dlhej zime, kedy bola príroda bez listov, rastlín, kvetov, chudobná, zamrznutá, šedivá a najmä oddychovala a naberala silu, prišla jar, začalo svietiť slnko, prebúdzajú sa stromy, kvitnú prvé kvety, počuť spievať vtákov a všetko sa preberá k životu. S istotou vieme povedať, že príde leto, kedy bude všetko v prírode fungovať naplno, všetko bude rásť, plodiť. A potom príde jeseň, zo stromov opadajú listy, zvieratá si budú vytvárať zásoby na zimu, vonku ochladne a kruh sa uzatvorí zimou, aby si príroda opäť mohla oddýchnuť, uzatvoriť sa do seba, načerpať silu, aby mohla prísť opäť jar.
Človek ako živý tvor je tiež súčasťou prírody, a tak ako stále nemôže byť leto a 30stupňov, ani človek nemôže a nevládze byť stále na vrchole svojich síl. Aj my ľudia musíme niekedy zastaviť. Práve toto pozastavenie sa môže byť v našich životoch veľmi užitočné. Určite ste počuli porekadlo "v núdzi spoznáš priateľa". Nie je ťažké ostať na blízku človeku, ktorý je veselý a ktorý okolo seba rozdáva radosť. Ale ostať pri niekom, kto je v kríze, kto je nešťastný, uplakaný, komu sa nechce rozprávať, to je skutočná výzva. V čase, keď prežívame ťažké okamihy nášho života, ktorými môže byť napríklad aj onkologické ochorenie, sa paradoxne o sebe, ale aj o svojom okolí, vieme dozvedieť najviac. Životná kríza často preverí aj tie najbližšie vzťahy, priatelia či rodina zrazu nevie čo robiť, čo povedať, kontakt s človekom, ktorý je smutný, uplakaný je ťažký a často používame slová, neplač, to bude dobré, musíš byť silný. Často ide o slová, ktoré nám pomáhajú odísť od vlastného smútku, vlastného žiaľu. Možno poznáte ten pocit, keď Vám odišiel niekto blízky a druhého, ktorý žiali, utešujete slovami: "Neplač, veď tam kde je teraz, je mu už lepšie," a podobne. V skutočnosti utešujeme možno seba, aby sme sa nerozplakali, aby sme sa necítili zle. Chránime sa tak pred smútkom, no zároveň nedovolíme smútiť tomu druhému. Hovoríme mu, že jeho smútok nie je v poriadku.
Človeku v trápení je náročné byť nablízku, pretože nás núti sa na tieto pocity pozrieť, uvažovať o nich, zostať s nimi. A keďže sme nastavení voči takýmto pocitom skôr bojovať, potláčať ich, kontakty s melancholickým, smutným, užialeným človekom strácajú na intenzite až vymiznú, vzťah ochladne.
Ako píše vo svojej knihe Temné noci duše autor Thomas Moore: "Viac sa o sebe dozvedáme v obdobiach smútku, nenávisti, žiaľu než v obdobiach keď sme šťastní. Keď však všetku energiu venujeme tomu, aby sme tieto pocity potlačili a nie ich prežívali, nič sa o sebe nenaučíme a premrháme šancu zmeny. Z náročných období sa môžeme naučiť hľadieť na život inak, nájsť v sebe zdroje, ktoré sme doteraz nepoznali, nevnímali."
Najlepšie básne, piesne, či iné umelecké diela vznikali práve v časoch, keď bol ich autor v kríze, keď prežíval neľahké životné obdobia, stratu blízkeho, rozchod, vlastné ochorenie. Z niečoho ťažkého, bolestného umelci, ale aj vedci ako napríklad Vincent Van Gogh, Sylvia Plathová, Victor Frankl, Frida Kahlo či Stephen Hawking dokázali vytvoriť celospoločensky oceňované diela.
Onkologické ochorenie je jednoznačne životnou krízou, ktorou prechádzame nepripravení, ktorá zaplavuje nepríjemnými pocitmi, zúfalstvom, beznádejou, smútkom, pacienti sa často sťahujú do seba. Keď človek vážne ochorie, samotná choroba nieje len telesná, ale núti k tomu, aby sme sa na seba, ale aj na svet pozerali úplne inak. Následne počas liečby máme šancu dozvedieť sa veľa o sebe, o tom, ako sme schopní zvládnuť šok, keď sa o ochorení dozvieme, ako dokážeme zvládnuť liečbu, ako pri nás dokáže stáť rodina, kto sú naši skutoční priatelia....
Šanca pozrieť sa na svoj život z inej perspektívy, nájsť poriadok v zaplavení ťaživými emóciami, rozprávať o svojich pocitoch a nájsť tak úľavu, ponúka aj OZ Smaragdy pomocou terapii so psychológmi. Možno práve teraz je vo Vašom živote obdobie, kedy cítite, že túto možnosť by bolo vhodné využiť.
Radoslava Pastvová