Evkin príbeh

Keď mamke prvýkrát diagnostikovali rakovinu, mala som niečo málo nad 20 rokov. Prišla domov od lekára a povedala: mám rakovinu, musím ísť na operáciu. Operácia prebehla úspešne, no výsledok histológie bol zlý. Nasledovala chemoterapia a rádioterapia. Vypadali jej vlasy, cítila sa zle, často plakala. A ja tiež. Súrodenci už boli z domu preč, mali vlastné rodiny, starosti. Doma
som zostala ja a otec. O chorobe a následnej liečbe som nevedela nič, internet sme nemali, nemala som sa na koho obrátiť. V tej dobe by mi veľmi pomohla odborná pomoc ako sa správať, ako mame pomôcť predovšetkým psychicky. Po dávkach chemoterapie a rádioterapie sa zotavovala, chodila pravidelne na kontroly, všetko sa zdalo byť o.k., a tým naberala viac chuti do života, zdalo sa, že choroba je preč. No nebola. Po štyroch rokoch prišla recidíva a bolo to hlavne po psychickej stránke ešte horšie tým, že vedela, čo ju čaká. Znova chemoterapia, upadala do zlej nálady. Znova som ju povzbudzovala, ako som vedela. Hovorila som jej, že keď to zvládla prvýkrát, zvládne to aj teraz. Že jednoducho musí, lebo je tu otec, som tu ja, súrodenci, vnúčatá. Aby toho nebolo málo, prišla ďalšia rana. Na rakovinu ochorel môj brat. Stalo sa to najhoršie, čo môže matka v živote zažiť. Pochovala vlastného syna. Život šiel ďalej, mama sa z choroby zotavila.

Tretíkrát prišla recidíva pred piatimi rokmi. Mama ďalej bojuje. S otcom a už aj mojimi deťmi jej pomáhame ako vieme.

Čo dodať na záver?
Len to, že rakovina je zlá, bojuje s ňou nielen pacient, ale aj všetci najbližší príbuzní. Netreba sa
vzdávať, treba o nej hovoriť a poradiť sa s odborníkmi.

Je skvelé, že aj tu v Rimavskej Sobote vzniklo OZ Smaragdy, kde sú všetci, ktorí sa akoukoľvek formou s týmto ochorením stretli, vítaní, aby sa poradili s odborníkmi, aby sa stretli s ľuďmi podobného osudu. Ich cesta boja s rakovinou bude ľahšia.

Eva Fizeľová