Si výnimočná

Naša výnimočnosť tkvie v niečom inom.

Rada by som vám napísala pár riadkov, pár postrehov, pár povzbudivých slov.

Som jedna z vás... Jedna z vás, čo vie na vlastnej koži, čo znamená slovo rakovina.

Sama som si ju prežila.

Mala som krásnych 31 rokov, dva malé zlaté pokladíky a pred sebou vysnívanú prácu, ku ktorej bol len jeden krôčik. Skutočne len jeden malý krôčik, jedna malá prekážka, ktorú som ešte musela prekonať, a to v podobe preventívnej prehliadky u lekára. Potom mi už nič nebránilo v tom, aby som sa vrhla po rokoch na materskej dovolenke do práce, po ktorej som snívala - v kancelárii....

A práve preventívna prehliadka mi zmenila nasledujúce dni, minúty, roky.... Preventívna prehliadka bol jeden obrovský zlom v mojom živote, deň, ktorý nadobro zmenil môj život, moje zmýšľanie, moje pocity, moje chápanie seba samej...

Po mnohých vyšetreniach, ktoré nasledovali po preventívke, kde na pľúcach svietil krúžok, ktorý tam nemal čo robiť, nasledovala operácia, chemoterapia.

Verdikt znel - karcinoid pľúc...

Pre mňa v tom čase slovo, ktoré som počula prvýkrát v živote....

A konečne sa dostávam k tomu, prečo som na začiatku písala, že sme výnimočné....

Moja pani lekárka mi povedala, že taká mladá, taká chorá.....A vzápätí ma objala, na to objatie sa nedá zabudnúť....Jej slová ma hrejú dodnes v srdiečku....

Vravela mi: "Andrejka, si výnimočný človek, máš výnimočný nádor, si veľmi mladá, neboj, spravíme všetko pre to, aby sme ťa zachránili"...A toto posolstvo by som dnes rada odovzdala i vám....Sme výnimočné....Sme silné...Sme neskutočne odvážne....

Áno, ja viem, je to ťažké, je ťažké čeliť tomu slovu -rakovina. Je ťažké sa pozerať na svet s ružovými okuliarmi, keď nás tlačí čierna neznáma....Nevieme čo nás čaká, čo nás neminie...Ale jedno je isté - skúsme myslieť pozitívne, skúsme sa na to pozerať tak, ako keby sme práve my, choré, boli vo výhode....Skúsme myslieť viac na seba, skúsme myslieť na každú jednu minútu a vážiť si človeka, ktorý je vedľa nás, ktorý nám možno práve ponúkol svoje rameno, na ktorom sa môžeme vyplakať i zasmiať sa....Vážme si každej chvíle, ako keby bola naša posledná, i keď tomu tak nebude. Takých chvíľ nás čaká ešte more, plný oceán....

Viete, znie to možno výnimočne bláznivo. Ale ak sa ma niekto spýta, ako som prežívala tie ťažké chvíle, ako sa mi žije s vedomím, že sa zasa môže možno po rokoch niekde objaviť nádor, moja odpoveď je asi výnimočne prekvapivá a nečakaná. Ja som vďačná za rakovinu, som vďačná za to, čím som si prešla...

Áno, poďte a pridajte sa ku mne, buďme bláznivo výnimočné....

Nepozerajme sa na chorobu takým štýlom, čo nám vzala, ale čo nám dala. Pozerajme sa na to krásne, sústreďme sa len na tie krásne chvíle, na tie krásne možnosti a na príležitosti , ktoré vďaka rakovine zrazu vidíme, ktoré našim očiam doteraz boli neviditeľné....

Pozerajme sa na to pozitívne, predsa negativizmu je vo svete toľko....

Viete čo ja som si ako zdravá vôbec neuvedomovala? Čo som dovtedy nevidela?

Keď som u rodičov na dedine, zrazu počujem spev vtákov, zrazu si vážim každej minúty v prírode, zrazu sa pristihnem, ako idem po meste s úsmevom na perách a ľudia mi úsmev opätujú...Zrazu si uvedomujem, že pre to, aby som bola šťastná nepotrebujem každý mesiac novú kabelku ,nové topánky, ale že mi stačí len objatie od detí a pekné slovo od manžela....Zrazu je dôležité to , čo je teraz, nie to, čo bude o rok dva, zrazu sa teším na zajtrajšok, na vychádzku s najmenším , kým sú deti v škole a neplánujem dovolenku o dva roky pri mori....Zrazu je svet taký krásny a každá sekunda je dôležitá....Zrazu mám pocit, že až teraz žijem naplno, ten pravý život, že až teraz viem, čo je v živote skutočne to výnimočné ....Čo je v ňom skutočne to dôležité....

Zrazu viem, že chorobou som nič nestratila, len získala...

Prosím, pridajte sa ku mne a buďme také výnimočné a bláznivé.....

Andrea Matušeková